STIGMY A ODPUSTENIE

            Dnes už zosnulý pražský arcibiskup kardinál Tomášek, očitý svedok atentátu na Jána Pavla II., mi kedysi rozprával o svojom rozhovore so zraneným pápežom, keď ho asi desať dní po atentáte navštívil v rímskej nemocnici. Na obvyklú otázku, ako sa mu darí, pápež, ležiaci na lôžku, ukázal očami na svoje obviazané ruky, pripojené k prístrojom a na svoje obviazané brucho a s úsmevom povedal: „Nuž... som stigmatizovaný!“

            Tieto slová mi v nasledujúcich rokoch ako blesk preleteli pamäťou ešte trikrát: keď som videl pápeža rituálne otvárať bránu Svätého roku na prahu nového tisícročia, keď som sledoval tragické okamihy 11. septembra 2001 a konečne keď som videl kratučký záznam z návštevy pápeža v cele páchateľa atentátu.
            Dojímalo ma, že bránu nového milénia otvára práve tento pápež a že ju otvára „stigmatizovanými rukami“. Nebol atentát na pápeža akýmsi prorockým znamením? Nenaplnil pápež tým, že na sebe samom, na svojom tele, niesol ranu, ktorá sa za necelé štvrťstoročie ukazuje ako najhrozivejšia rana nadchádzajúceho veku – násilie teroristických útokov -, podobnú úlohu ako Pán ukladal prorokom Starého Zákona, totiž aby na svojom osude a správaní symbolicky a výstražne predznamenali, čo malo onedlho prísť na všetok ľud?

            A neodpovedal na otázku o skutočnom spôsobe zhojenia rán sveta ten istý pápež tým, keď po rokoch zdvihol zo zeme a objal v cele človeka, ktorý tak bolestne a nebezpečne siahol na jeho život? (pri sledovaní tohto kratučkého záznamu, ktorý mi pripomínal slávny Rembrandtov obraz Návrat strateného syna, som cítil vďačnosť za to, že kamery sa o chvíľu vypli a že z tejto rembrandtovskej scény médiá už nemohli urobiť sentimentálny gýč.)

            Nie, neskresľujte moje slová. Nemyslím, že by činy pápeža boli univerzálne aplikovateľné a že na liečenie rán tohto sveta existuje jediný recept. Viem, že sú aj chvíle, kedy človek musí brániť seba i druhých so zbraňou v ruke.

            Ale aspoň jedna vec platí všeobecne. Nesmieme dopriať násiliu a zlobe zvíťaziť tým, že by nás uhryzli jedom nenávisti, ktorý by zatemnil náš mozog a srdce natoľko, že by sme nemohli činiť triezve a zodpovedné opatrenia. Že by nás zlo prinútilo hrať falošnými kartami zla, ktorými hrá ono samo. Že by zloba a nenávisť otrávili náš jazyk a poškvrnili naše pery slovami zabíjania, ktorými ony rozdúchavajú démona pomsty a udržiavajú vo svete ničivý plameň permanentnej vojny. Lebo len keď sa nestaneme súčasťou zla, iba vtedy snáď bude môcť ľudstvo kráčať bez strachu zo vzájomného zničenia po ceste tretieho milénia kresťanskej éry, ktorého bránu otvoril staručký pápež.

v  v  v

            To, čo je na Ježišovom vzkriesení radikálne nové, je to, že z temnoty hrobu neprichádza Ježiš ako pomstiteľ, ako by to mnohí očakávali, ale ako Odpúšťajúci. Učeníci – keby sa neboli rozutekali a ostali by pod krížom – boli by počuli zreteľný náznak konca tohto príbehu už pod krížom: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ Ježiš tu nehovorí ako všetko ospravedlňujúci dobrák, ktorý by nevedel, aká čierna je zloba tých, ktorí ho veľmi cieľavedome dostali na kríž. Pritom sa stali nevedomými spolupracovníkmi Boha na niečom, čomu nemôžu rozumieť – na deji, ktorým sa silou odpustenia zastavuje mechanizmus pomsty a násilia. Ježiš nevynáša súd pomstiteľa, ale svojím správaním na kríži vyslovuje slová, ktoré lámu brány pekla.

            Potom štyridsať dní ukazuje svoje rany a učí učeníkov neodplácať zlé zlým. A v deň Nanebovstúpenia tajomne mizne. V tom momente nám necháva dejiny ako voľný priestor, v ktorom sa máme osvedčiť, čo sme sa od neho naučili. Teraz sme my správcami vinice.

            Pri pohľade späť do našich kresťanských dejín musíme uznať, že častokrát sme viac ako Syna napodobňovali oných zlých vinárov, ktorí kameňovali, bili a zabíjali prorokov, ktorí k nim boli poslaní. Práve preto pápežovi milénia, Jánovi Pavlovi II., tak veľmi záležalo na uzdravení jaziev minulosti, práve preto odvážne otváral temné stránky cirkevnej histórie pred zrakmi sveta. A nakoniec, na počiatku pôstu Svätého roka, prosil verejne pred krížom Boha a ľudí, aby Cirkvi odpustili všetky zločiny, ktoré spáchala a ku ktorým sa teraz priznáva. Pretože i my sa cítime byť zaviazaní stále odpúšťať všetkým, ktorí sa previnili proti nám.

            Príbeh dejín doposiaľ pokračuje. Ľudstvo má istú nádej v tom, že sa ešte doteraz nezničilo, i keď má k tomu efektívnejšie, rýchlejšie a dostupnejšie prostriedky než kedykoľvek predtým. Je pre nás istým povzbudením, že bránu nového milénia otvoril muž so „stigmatizovanými rukami“ a vyzval nás vojsť ňou v duchu odpustenia – pretože len tak smieme prekročiť prah nádeje.

(zdroj: Tomáš Halík, Dotkni se ran, str.116-122)